Kde sú pirátske poklady? 2.časť

V prvej časti článku o hľadaní pirátskych pokladov sme si povedali o lovcoch bájneho pokladu pirátov kapitána Kidda a La Busea. Dnes sa presunieme na bájny Kokosový ostrov.

Tajomstvo Kokosového ostrova

 Malý a osamelý Kokosový ostrov (Isla de Coco) patrí Kostarike, od ktorej brehov je vzdialený 550 kilometrov. Je to ostrov vulkanického pôvodu a strmých svahov, prešpikovaný jaskyňami a roklinami a prerastený neprepustnou tropickou vegetáciou.

   Vládne v ňom nepríjemne vlhká a horúca klíma, v ktorej sa darí otravnému hmyzu. Ľudia tu nikdy nežili. Sú tu však pramene sladkej vody, a tak býval ostrov obľúbenou zastávkou veľrybárov i najrôznejších dobrodruhov.

   Predpokladá sa, že sú tu na rôznych miestach ukryté najmenej tri veľké pirátske poklady. Svoju korisť tu mal koncom 17. storočia zakopať korzár Edward Dawis a v roku 1819 aj pirát Benito Bonito. Najslávnejším tunajším pokladom je však tzv. limský poklad, ktorý v roku 1821 na ostrove ukryli námorníci z lodi Mary Dear škótskeho kapitána Williama Thompsona.

Zlato z katedrály

 Thompsonovú loď si vybrali španielskí obchodníci a duchovní peruánskeho mesta Limy, aby zachránili svoje peniaze a tiež chrámový poklad pred blížiacimi sa oddielmi juhoamerických bojovníkov za nezávislosť. Oným chrámovým pokladom bola udivujúca zmes bohoslužobných a umeleckých predmetov zo zlata a striebra zdobeného drahokamami, nazhromaždená v limskej katedrále za tri storočia jej existencie. Medzi klenotmi vynikla najmú dvojmetrová socha Panny Márie z rýdzeho zlata.

   William Thompson, pokladaný v Lime za spoľahlivého a schopného obchodníka, svojím pokladom úspešne vyplával z obliehaného prístavu Callao. Potom však on aj jeho posádka podľahli zlatému mámeniu, povraždili neveľký španielsky doprovod a vydali sa k opustenému Kokosovému ostrovu, kde poklad zakopali, vraj v 12 veľkých truhlách. Do dnešných dní ho hľadali viac než tri stovky expedícií z celého sveta!

Nájdený a znovu stratený

  Thompson a jeho ľudia mali smolu, padli do španielskeho zajatia. Posádka bola bez milosti popravená, len Thompsona a prvého dôstojníka Jamesa Forbesa Španieli ušetrili pod podmienkou, že ich dovedú k pokladu. Hovorí sa, dokázané to však nie je, že obaja muži spoločne doplávali so španielskymi vojakmi až na Kokosový ostrov, tam im však utiekli do džungle. Pol roka prežili na ostrove, než ich zachránili veľrybári. Chorý Forbes vraj čoskoro na to zomrel.

   William Thompson sa usadil na Newfoindlande, ale pretože bol celkom bez prostriedkov, nikdy sa už na Kokosový ostrov nevrátil. Roku 1845 tesne pred smrťou však zveril svoje tajomstvo námorníkovi Johnovi Keatingovi. Tomu sa hneď podarilo vystrojiť výpravu a doplávať na Kokosový ostrov, kde sa spolu s blízkym priateľom Boagom a mapou nakreslenou podľa Thompsonových inštrukcii vydali hľadať poklad.

   Vraj ho skutočne našli, dobre maskovanej jaskyni. Nemohli ho však odniesť – posádka ich lodi totiž o ničom netušila. Pretože sa s nikým nechceli deliť, vzali si Keating a Boag pre začiatok jen pár hrstí mincí, ale neopatrný Boag sa námorníkom pochválil. Ti sa na oboch mužov vrhli ako sršni a hrozili, že z nich ich tajomstvo vypáčia aj násilím..   

Keatingovi s Boagom nezostalo než utiecť do džungle a počkať, kým ich loď neodplávala. Čo bolo ďalej, je zahalené tajomstvom. Keď po nejakej dobe pri Kokosovom ostrove pristala iná loď, našla len jedného muža, Johna Keatinga. Boag sa vraj utopil v mori, ale málokto tomu verí. Skôr sa predpokladá, že Boagové pozostatky robia mlčanlivú spoločnosť zlatej Panne Márie z Limy.

Každá mapa je iná!

 John Keating sa na Kokosový ostrov údajne ešte raz alebo dvakrát s úspechom vrátil, zariadil si pár domov a kúpil tiež škuner. Kde na to vzal, nikomu nepovedal.

   Keď sa škunerom v roku 1868 stroskotal, život mu zachránil jeho dôstojník Nicholas Fitzgerald. Keating sa mu odmenil tým, že mu dal informácie o „zlatej jaskyni“. Iné dokumenty zdedila po Keatingovej smrti jeho mladá žena a vyskytli sa aj ďalší ľudia, ktorí tvrdili, že im John Keating povedal dôležité podrobnosti o poklade z Limy.

   Problém je v tom, že dokumenty aj výpovede spolu nijako nesúvisia a v mnohých podstatných detailov si dokonca protirečí. Jedna od druhej sa líšia aj všetky „originálne“ Keatingové mapy, ktoré išli z ruky do ruky, dedili sa, predávali a tak menili majiteľov. Chcel snáď Keating niekoho zmiasť? Alebo si len nepamätal?

Neúspech guvernéra

V roku 1894 priplával na Kokosový ostrov nemecký dobrodruh August Gissler so skupinkou osadníkov, aby sa ho pokúsili kolonizovať. Gissler bol vtedy čerstvým kostarickým občanom a dokonca získal titul „Prvý guvernér Kokosového ostrova“. Obdržal aj koncesiu na kopanie s tým, že dostane celé dve tretiny z každého pokladu, ktorý nájde. Zatiaľ čo ostatní osadníci po troch rokoch prekliaty a k životu nevhodný ostrov opustili, Gissler so ženou a sluhom ostali.

   Medzitým sa na ostrove striedali ďalšie a ďalšie výpravy hľadačov pokladov, ktorým kostarická vláda vydávala povolenia ako na bežiacom páse. V roku 1897 zakotvili na ostrove dokonca dve britské vojnové lode. Tri stovky námorníkov, ktorým velil admirál St, Leger Bury Palliser, doslova preorali dostupné časti ostrova výbušninou, ale nenašli nič. A to mal Palliser dôveryhodné informácie od istého Georga Haffnera, ktorý vraj limský poklad v jeho úkryte na vlastné oči vidiel!

   Palliser neskôr odišiel z armády a na Kokosový ostrov sa vydal ešte dvakrát, k malej radosti Augusta Gisslera. Potretí krát, roku 1904 dokonca bez povolenia kostarických úradov. Na ostrove sa vtedy zišli hneď dve výpravy a dynamitom sa nešetrilo. Súperenie konkurentov vyvrcholilo smrťou jedného z hľadačov pri explózii nálože. Opäť sa však nič nenašlo.

   V roku 1914 opustil Kokosový ostrov aj sklamaný August Gissler. Za dlhých 20 rokov našiel na ostrove len jednu jedinú zlatú mincu, zlatý dublon z roku 1788.

Nebezpečná jaskyňa

„Kokosovému mámeniu“ podľahli aj slávni ľudia. V roku 1926 pobudol na ostrove 17 dní známy anglický automobilový závodník si Malcolm Campbell, vybavený inštrukciami od Nicholasa Fitzgeralda a tiež poučením od istej veštkyne. Niet divu, že ho celkom pohltila tajomná atmosféra ostrova. Vo svojej knihe Moje najväčšie dobrodružstvo popisuje niekoľko podivných nočných príhod, kedy jeho pes hystericky štekal a nebolo ho možné stíšiť a jemu sa zdalo, že ho z hĺbky tropického lesa „ktosi“ pozoruje. Pirátske poklady však Campbell neobjavil.

   Roku 1929 našiel kapitán Tomy Mangell na pobreží ostrova jaskyňu, prístupnú len za odlivu, a začal v nej kopať. Nedlho potom, kedy jeho krompáč narazil na „čosi tvrdého“ vrhol sa do jaskyne príliv a Mangell sa skoro utopil. Na podozrivé miesto sa zo strachu o svoj život už nikdy nevrátil. 

   Jeho informácie údajne využil v roku 1931 belgický dobrodruh Petrus Bergmans, ktorý vraj v zálive blízko Mangellovej jaskyne našiel asi polmetrovú zlatú sošku madony a snáď i ďalšie predmety, ktoré podľa svojho tvrdenia predal newyorským priekupníkom za 11 000 dolárov. V roku 1933 sa o údajných Bergmansových pokladoch dozvedeli spoločníci britskej hľadačskej spoločnosti Treasury Recovery a vzali dobrodruha znovu na Kokosový ostrov. K pokladu ich ale nedoviedol. Buď nechcel, alebo bolo jeho rozprávanie do bodky vymyslené!

Prízrak Jamesa Forbesa

Roku 1939 sa v Spojených štátoch zjavil „prízrak Jamesa Forbesa“, muž zhodného mena, aké mal prvý dôstojník Thompsonovej Mary Dear. Tvrdil, že je vnukom spolupáchateľa krádeže limského pokladu, ktorý vraj nezahynul, ale ožil svoj život v Kalifornii. Dokonca mal originálnu mapku zo zakreslenou polohou pokladu, ktorý mal byť ukrytý na pláži zálivu Chatham, tesne pod čiarou zálivu, v skrýši pod plochým kameňom, označeným rytinou kotvy.

   James Forbes zohnal spoločníkov, potom však náhle zomrel. Pátrania sa ujal jeho syn a údajný lupičov pravnuk, tiež James. Pri svojej druhej výprave na jar roku 1940 objavil v piesku kameň s rytinou šípu a písmenom K, ale nič iné. Nedlho potom vraj členovia výpravy prepadli skepse a z Kokosového ostrova odplávali. Zvláštne je, že Forbes sa na ostrov ešte minimálne trikrát vrátil, naposledy v roku 1951 Bol naozaj tak vytrvalým pátračom, alebo Thompsonov poklad našiel a tajne po častiach odviezol, kostarickým úradom priamo pod nosom? Oficiálne objavili Forbesoví muži na ostrove len niekoľko článkov prepychového zlatej reťaze.

Utajená vražda

  Roku 1962 pribudli do krvavého zoznamu obetí Kokosového ostrova ďalší mŕtvi. Francúzsky novinár Jean Portella spisovateľ Claude Challes sa pri hľadaní pokladu utopili v zálive Chatham pod prevráteným člnom

   Iných Francúzov táto udalosť nijak neodradila. Roku 1966 pristáva na Kokosovom ostrove prísne tajná a dokonale vybavená výprava Jacquesa Boucauda s generátorom, trhavinami, vysielačkami, kyslíkovými prístrojmi a detektorom kovov. Členovia výpravy síce nachádzajú doposiaľ neznámu jaskyňu na východnom pobreží, čoskoro je im však jasné, že ju už pred nimi navštívil niekto iný. Ležia v nej totiž telesné pozostatky dvoch mužov, ktorí sa tu kedysi dávno navzájom zavraždili. Jednému z nich trčí z hrudi nôž a v ruke drží sekeru, druhý má hlbokú ránu v lebke.

   Okrem hromady „hľadačských“ artefaktov z 19. storočia nachádzajú Boucaudoví muži v jaskyni aj dve bedničky. Každá obsahuje 1000 zlatých španielskych mincí a 15 zlatých prútov. Stopy naznačujú, že mŕtvi boli súčasníci Johna Keatinga a že ku tragédii došlo niekedy po roku 1841. Čo to boli za muži a odkiaľ pochádzalo ich bohatstvo? To nikto nevie.

Koniec lovcov pokladov

  Posledná veľká výprava sa na Kokosový ostrov vydala v 80. rokoch minulého storočia. Aj keď bola vybavená najmodernejšou technikou, nenašla nič. Nie je teda hľadanie pokladov Kokosového ostrova, ktoré stálo životy najmenej šiestich ľudí, len honbou za chimérou?

   Nejaké poklady tu nepochybne ukryté boli. Je však otázkou, čo sa s nimi stalo. Pokiaľ ich niekto naozaj našiel, možno o tejto skutočnosti pomlčal. Poklady mohli byť tajne odvezené alebo premiestnené inam. Mnohé časti ostrova sa vinou činnosti hľadačov zmenili k nepoznaniu, pôvodné inštrukcie a mapky sú nanič. Na ostrove tiež často dochádza k zosuvom pôdy, ktoré mohli niektoré z úkrytov zasypať lepšie, než by to dokázali sami piráti.

   Kokosový ostrov bol v roku 1978 vyhlásený Národným parkom a v roku 1997 zapísaný na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. V súčasnosti je obývaný len kostarickými ochrancami prírody a na breh sa smie len s ich súhlasom. Nie je tam dovolené táboriť, hľadači pokladov nie sú na ostrove vítaní. Edward Davis, Benito Bonito aj William Thompson môžu kľukne spať. Pokiaľ ich poklady ležia na ostrove i dnes, sú tam v bezpečí.

Hľadá sa po celom svete

Krvavá daň

Na atole Pinaki v súostroví Tuamotu vo Francúzskej Polynézii je vraj ukrytých osem bedien s pokladom z katedrály peuránskeho mesta Pisco, ulúpených v roku 1860 skupinkou amerických dobrodruhov. Existuje niekoľko máp s jeho údajnou polohou.

Uvádza sa, že poklad len za minulé storočie hľadali takmer dve desiatky výprav. Hľadanie ale neprinieslo žiadne zlato, zato však mnoho krvi. Zahynulo pri ňom niekoľko desiatok domorodých potápačov, dvaja hľadači spáchali samovraždu, jeden bol zavraždený a na korálových útesoch obklopujúcich atol sa potopilo sedem škunerov s 24 námorníkmi.

Kde sú dve milióny?

V 30. rokoch 19.storočia prekopalo 600 domorodých kopáčov, dovezených Španielmi, ostrov Agrihan v Severných Mariánach južne od Japonska (niekedy sa uvádza, že šlo o neďaleký ostrov Guguan). Hľadali tam dva milióny zlatých španielskych -pesos de oro-, ulúpených roku 1826 Škótom Andrewom Robertsonom na anglickej lodi Peruvian. Aj cez neobyčajnú dôkladnosť nenašli jedinú mincu.

Poklad čínskeho piráta

Na ostrove Calayan v Babuyanskom súostroví medzi Filipínami a Tchaj-wanom je vraj ukrytý poklad čínskeho piráta Li Ma Chunga z 16.storočia. Pred druhou svetovou vojnou ho tam hľadal fínsky novinár a cestovateľ Aleko Lilius. Údaje zo starého pergamenu ho vraj zaviedol na staré pohrebisko s 13 mohylami a tiež do tajomnej jaskyne, do ktorej sa dalo vliezť len lanom. V nej našiel veľkú nádobu z čínskeho porcelánu, naplnenú cennosťami.

V pátraní však nepokračoval. Jeden z členov jeho výpravy totiž za nevyjasnených okolností náhle zomrel. Na všetkých tiež pôsobilo veľmi depresívne prostredie starého cintorína s rozkopanými hrobmi plnými spálených ľudských kostí, chránených dávnym tabu, a tak ostrov opustili.

Zavalený úkryt

Blízko juhozápadnej zátoky na nehostinnom ostrove Trindade, 715km východne od brazílskeho pobrežia, sú údajne tiež zakopané poklady. Podľa niektorých tvrdeniach dokonca ide o ukradnuté zlato z katedrály v Lime, hľadané inak skôr na Kokosovom ostrove.

Ako prvý po ňom pátral kapitán Tom Sinnet z Newcastlu vybavený mapkou, získanou od človeka, ktorý tvrdil, že je jediný žijúci člen -pirátskej- posádky, ktorá limsky poklad ukradla. Údajne miesto úkrytu však našiel zavalené. Na prelome rokov 1889-1890 urobil najvážnejší pokus o nájdenie pokladu na Trindade britský právnik a spisovateľ Edward Knight. Jeho výprava strávila na ostrove niekoľko mesiacov, ručne premiestnila tony materiálu, ale tiež nič nenašla.

Nájdené poklady

Osem bedien zlata

V močaristom ústí riečky Bath od rieky Pamlico v americkom štáte Severná Karolína údajne počiatkom 18.storočia zakopal britský pirát Edward Teach, prezývaný Čiernofúz, na rôznych miestach osem bedien plných pokladov. Jednu z nich sa vraj podarilo nájsť v roku 1928. Niekoľko ďalších pirátskych pokladov pripisovaných Čiernofúzovi bolo nájdených na ostrovčeku Amelia Island blízko Jacksonville na pomedzí Floridy a Georgie.

Zamurované bohatstvo

Na ostrovčeku Norman, patriacim dnes k Britským Panenským ostrovčekom, bol svojho času nájdený veľký poklad, zamurovaný v jednej z jaskýň. Nieje známe, komu patril. Ostrovček bol považovaný za prototyp Stevensového -Ostrova pokladov-. Na jeho plážach a v pobrežných jaskyniach sa údajne nachádzajú zlaté a strieborné mince.

Poklady pod medenou guličkou

Len čiastočný úspech zatiaľ prinieslo pátranie po dvadsiatich bedniach, do ktorých ukryl svoju nazhromaždenú korisť José Gaspar, zvaný Gasparilla. Tento pirát zahynul roku 1822 pri prepadnutí vojnovej lode Spojených štátov Enterprise maskovanej ako obchodná loď pro floridskom zálive Charlotte Harbor.

Jeho kumpáni, ktorí pozorovali nezdarený výpad z pobrežia, naložili bedne s pokladom na veľký čln a utiekli. Dali sa proti prúdu rieky Peace a hovorí sa, že bedne jednu po druhej trochu chaoticky potápali do vody alebo do močiara a miesta úkrytov označovali tyčami, zakončenými medenou guličkou. Z močarísk nakoniec vyviazol len jediný svedok, Juan Gomez.

Dlhé roky sa plavil na obchodných lodiach a až potom ako starec sa vrátil na Floridu, kde prezradil roky skrývané tajomstvo. Od roku 1876 sa v nepriestupných a stále sa meniacich močarísk snažili objaviť utopené Gasparillové poklady desiatky hľadačov. Až v roku 1908 našiel istý Joe Fales jednu z tyčí, zakončených guličkou a pod ňou skutočne bedňu plnú zlata. Aj keď sa o mieste úkrytu ďalších bedien viac menej vie, žiadnu z nich sa od tej doby nájsť nepodarilo. Aspoň sa s podobným nálezom až doposiaľ nikto nepochválil.

Zhorená mapa

Na korálovom atole Suvorov, jednom z Cookových ostrovov v južnom Pacifiku, bolo nájdených hneď niekoľko pokladov, ukrytých najskôr už v 16.storočí. v roku 1857 sa tam našla železná truhlica plná zlatých a strieborných mincí, v 60. rokoch potom ďalší poklad pod nápadnou palmou.
V roku 1876 objavil Novozélanďan Henry Mair na pláži na východnom konci ostrova tretí poklad. Pretože sa však obával reakcii ostatných námorníkov zo svojej lode, opäť ho zahrabal. Skoro na to bol však smrteľne ranený domorodcom na Nových Hebridách. Pred smrťou ešte stačil nakresliť mapu, na ktorej vyznačil miesto ukrytého pokladu, ta však nešťastnou náhodou zhorela pri požiari domu Mairových príbuzných, ktorým ju poslal. Poklad sa už nikdy nepodarilo nájsť.

Zlaté mámenie

Po svete sú vraj ukryté stovky pirátskych pokladov. Ich „majitelia“ si ich odložili na lepšie časy, aby raz mohli v pohodlí dožiť svoje životu ako úctyhodní rentieri. Málokomu sa to však podarilo. Väčšina pirátskych kapitánov bola zabitá v boji alebo chytená a popravená. Mnohí piráti zomreli vo väzniciach, iní skončili v chudobe a bez prostriedkov, ktoré by im umožnili ich poklady, ukryté kdesi na opačnej strane zemegule, znovu vykopať.
   Mnohé z pokladov existujú len vo fantázii snílkov, iné však v jaskyniach pod pieskom pláží alebo na morskom dne ležia naozaj. Často sa o nich píše, informácie o väčšine z nich sa však bohužiaľ značne rozchádzajú. Mnohokrát ani nejde odlíšiť pravdu od legendy. Existujú desiatky zaručene pravdivých návodov, ako sa k pirátskym pokladom dostať, napriek tomu je známe len pár prípadov, kedy podľa nich niekto naozaj niečo našiel.
   Zlato nielen vábim ale prebúdza závisť, nenávisť a strach. A tak je takmer isté, že mnohí z tých, kto k nejakému pokladu prišli, si to radšej nechali pre seba.

Zdroj: 21.století jún 2007