Prehľad dejín pirátstva 2. časť

Minule sme si načrtli počiatky pirátstva v arabských krajinách a v stredomorí. V dnešnom pokračovaní prehľadu dejín pirátstva sa pozrieme na počiatky karibského pirátstva. Konkrétne na počiatky francúzskych, anglických a nizozemských pirátov v období 16. storočia až po začiatok 18. storočia..

Počiatky Karibských pirátov

Karibské pirátstvo začalo po vyplienení ríše Inkov a Aztékov Španielmi kvôli zlatu. Počiatok novoveku je poznamenaný pokračovaním rýchleho rastu námornej moci Portugalska a siliacim vojenským vplyvom Španielska. Obe krajiny čerpali prostriedky na tieto účely hlavne zo zámorských dŕžav. Rozvoj ospodárstva materských krajín bol na okraji záujmu pyrenejských panovníkov. Španielsko s Portugalskom si dokonca rozdelili sféry vplyvu v zámorí zo zámerom vyradiť z hry ďalších uchádzačov o kolónie, hlavne Francúzsko, Anglicko a Nizozemsko. Tieto krajiny zatiaľ nemali takú vojenskú silu, aby sa mohli otvorene postaviť za svoje záujmy v zámorí. V prvej polovici 16. storočia malo v západnej Európe nezanedbateľné vojnové loďstvo len Španielsko a Portugalsko, pričom Španielsko dávalo najavo, že chce byť rozhodujúcou mocnosťou v Európe. Avšak aj ostatné Európske národy sa rozhodli, že chcú podiel na nasledujúcich akciách okupovania nového kontinentu. No ich monarchie neboli ochotné platiť expedície do Ameriky a nechceli riskovať totálnu vojnu zapojením ich loďstva. Riešením bolo vyslanie súkromných expedícii. Títo korzári dostali list s kráľovským erbom, čo boli v podstate licencie na páchanie pirátstva s tým, že mali odovzdať časť ich koristi korune, za čo dostali majetky, vyznamenania a tituly.

Francúzi

Ako prví sa prejavili francúzski piráti, ktorí sa určite nezaujímali o veľmocenskú politiku, ale dobre vedeli čo vozia španielske plachetnice z Nového sveta. Francúzsky kráľ Henrich II. čoskoro vycítil príležitosť k oslabovaniu námornej sily Španielska a otvorene pirátov povzbudzoval. Každá ukoristená španielska plachetnica totiž znižovala nebezpečenstvo pre Francúzsko zo strany pyrenejskej veľmoci a umožnila získať čas pre postupné posilňovanie svojej vlastnej flotily. Veľmi vítaný bol aj ukoristený kus bohatstva, ktorý Španieli vozili z Ameriky. Korzári síce dokázali väčšinu koristi spotrebovať sami, no kráľovský podiel z ich činnosti bol aj tak dosť slušným príspevkom do francúzskej štátnej pokladnice, ktorá vďaka zdĺhavým a nákladným vojnám bola často úplne vyčerpaná. Admirál Gaspard de Coligny bol jedným z hlavných organizátorov týchto pirátskych výprav počas vojny proti španielsku.

Angličania

V dobe najväčších úspechov francúzskych pirátov a korzárov sa anglickí námorní lupiči ešte len zaučovali. Ich slávna éra nastala v druhej polovici 16. storočia za panovania anglickej kráľovnej Alžbety I., ktorá dokázala inteligentne využiť smelosť svojich korzárov v dosť nerovnom súperení Anglicka so Španielskom a Portugalskom. Motivácia anglických námorných lupičov bola rovnaká ako u Francúzov. Išlo hlavne o bohatú korisť a tiež o poškodenie nepriateľov, ktorí sa usilovali ovládnuť britské ostrovy. V rivalite medzi Angličanmi a Španielmi hrali najdôležitejšiu úlohu náboženské rozdiely. Prísne katolícki Španieli nenávideli anglických protestantov a naopak. Pri chytení anglických pirátov väčšinou zaúradovali španielske inkvizičné súdy so svojou pestrou paletou mučenia, čo spôsobovalo ešte väčší odpor.

Na počiatku éry anglických pirátov a korzárov stál skúsený námorník John Hawkins, ktorý sa zaoberal výnosným obchodom s otrokmi, ktorých získaval zo západnej Afriky ovládanej Portugalcami. Vozil ich do karibskej oblasti, kde ich predával Španielom. Tí však Angličanov na jednej z týchto ciest zákerne prepadli a veľkú časť pobili. Hawkinsovi a jednému z jeho mladých kapitánov Francisovi Drakeovi sa podarilo utiecť. Tím skončila anglo-španielska pašerácka spolupráca. John Hawkins, Francis Drake, Walter Raleigh a mnoho ďalších anglických kapitánov vyhlásili nemilosrdnú pirátsku vojnu Španielsku, na ktorej sa, aj keď spočiatku opatrne a v pozadí, podieľala aj kráľovná Alžbeta I.

Holanďania

Nizozemskí piráti sa objavili na scéne ako poslední. Holanďania boli výborní námorníci a mali vynikajúce lode, čo uplatnili v námornom obchode ako aj v pirátstve vykonávanom v Karibskom mori. Nizozemskí piráti získali najväčšie úspechy až v prvej polovici 17. storočia a mali značný podiel na ničení španielskeho loďstva v karibskej oblasti. Boj holandských pirátov a korzárov proti Španielom mal pohnútky vo vlastenectve, v náboženských rozdieloch, no predovšetkým v ziskuchtivosti. Z tohto obdobia je jedným z najznámejších holandských pirátov admirál Cornelis Corneliszoon Jol. Dostal prezývku Houtebeen, pretože počas jednej bitky prišiel o nohu a stal sa tak jedným z prvých pirátov známych pre drevenú nohu.  

Bukanieri

Obdobie vlády anglického kráľa Jakuba I. (1603 – 1625) bolo obdobím mieru v Európe. Monarchie stiahli svoje loďstvá, čo znamenalo, že korzári ktorí vyrazili na more na vlastnú päsť, teda už ako piráti, mali len malú šancu, aby ich niekto chytil. Ich počet narastal aj vďaka mnohým nezamestnaným námorníkom, ktorí sa k ním pridali. Pracovali z prístavov pozdĺž marockého atlantického pobrežia ohrozujúc lode v Gibraltárskom prielive a z Bantry Bay (Írsko) útočili na lode plávajúce cez Anglický kanál. Avšak v rokoch 1614-15 ich Holanďania a Angličania vyháňali von a tí potom ušli cez Atlantik, kde sa stalo pirátstvo neoddeliteľnou súčasťou koloniálnych vojen a obchodu s otrokmi.

Od tej doby Anglicko, Nizozemsko a Francúzsko zakladali kolónie v Západnej Indii. Počet osadníkov narastal vďaka vojnovým väzňom Anglickej občianskej vojny, kriminalistom, kočovníkom, nezamestnaným a sirotám, ktorí tu boli transportovaní podľa zákonov magistrátov. Ostatní prišli dobrovoľne ako lacná pracovná sila. Tí boli čoskoro nahradení africkými otrokmi, ktorí boli všeobecne silnejší ako nedostatočne živení, chudobní Európania postihnutí chorobami a vedeli lepšie zvládať podmienky v trópoch. Presídlení Európania boli hnaní na menšie ostrovy a ostatné neobývané regióny. Konzervovali mäso rostredníctvom údenia nad ohňom metódou, ktorá bola vo Francúzsku známa pod názvom boucaner, čo im neskôr aj dalo meno bukanieri.

Keď sa Jamajka dostala pod hrozbu Španielov, korzárska úloha a lode boli ponúknuté práve bukanierom, ktorí neboli síce najlepšími námorníkmi, ale zato boli dobrými strelcami z muškiet a zruční v narábaní s mačetou, ktorú používali pri krájaní mäsa. K anglickým bukanierom sa pridali Francúzi, Holanďania a Afričania. Keďže samotní bukanieri boli mnohí bývalými sezónnymi nádenníkmi, nevideli žiadny dôvod vracať otrokov ich majiteľom. S naozaj medzinárodnou posádkou na palube nevideli dôvod, prečo by nemali prepadávať lode všetkých národností – aj keď španielske lode a španielske kolónie vždy ponúkali najbohatšiu korisť.

Od roku 1717 bol obchod v Karibskej oblasti paralyzovaný. Obchodné lode nemohli vyplávať bez vojenskej námornej eskorty a pirátstvo seriózne ovplyvňovalo ekonomický vývoj Západnej Indie a Britských kolónií v Severnej Amerike. V septembri 1717 Juraj I. ponúkol amnestiu všetkým pirátom, ktorí sa sami vzdali do 5.septembra 1718. Boli postavené nové súdy a ten kto sa nevzdal, alebo sa vrátil späť na pirátsku dráhu, bol nemilosrdne prenasledovaný Kráľovským vojnovým loďstvom a bývalými pirátmi. K najznámejším bukanierom patrili napríklad francúz François l’Ollonais, holanďan Roche Braziliano a walešan Henry Morgan.

Koniec éry bukanierov dal možnosť vzniknúť obdobiu známemu ako „zlatý vek pirátstva“. Na toto obdobie sa pozrieme zas nabudúce.