Prehľad dejín pirátstva 3. časť
V dnešnej poslednej časti prehľadu dejín sa v skratke pozrieme na takzvaný zlatý vek pirátstva, počas, ktorého pôsobili piráti tých najznámejších mien. Vzhľadom na to, že si o nich budeme písať v budúcnosti samostatne, je to tu popísané veľmi v krátkosti. Potom si prejdem pirátstvo 18.-19. storočia až po postupný zánik pirátstva v tradičnom zmysle slova.
Zlatý vek
Koniec éry bukanierov dal možnosť vzniknúť obdobiu známemu ako „zlatý vek pirátstva“ a trval približne 30 rokov v rozmedzí 1691 – 1724. Aj keď pirátstvo kvitlo ešte omnoho skôr na ostrove Tortuga, kde neskôr nastal ešte jeden kratší náhly vzostup pirátstva aj v roku 1820. Do obdobia zlatého veku patria všetky známe mená ako Edward Teach, známejší pod menom Čiernofúz, Kapitán Kidd, Bartholomew Roberts, „Kaliko“ Jack Rackham, či najznámejšie ženy pirátky Anne Bonny a Mary Read. Patria sem pirátske akcie v Amerike, v Indickom oceáne, na juhu Číny a pozdĺž západného pobrežia Afriky. Rozmach pirátstva bol dôsledkom mnohých okolností, ako napríklad koniec dlhej vojny medzi Anglickom a Francúzskom, čo znamenalo, že prístavy boli plné nezamestnaných námorníkov, pre ktorých nebol dostatok vhodných pracovných príležitostí. Väčšina pirátov, ktorá sa stala súčasťou obecného povedomia, operovala práve v tejto dobe.
Rozkvet korzárstva
Pirátstvo počas koloniálnych vojen
Keď z tohto sveta odišla pirátska hrozba z počiatku 18. storočia, uchýlili sa mnohí námorní kapitáni ku korzárskej činnosti ako k ceste k zbohatnutiu. Korzár, muž alebo aj celá loď, mal s vládou uzavretú dohodu, ktorá dovoľovala útočiť na nepriateľské lode v období vojnového konfliktu. Zmluva ich oprávňovala zajímať lode, ale zahrňovala aj ustanovenie o tom, že vláda bude mať podiel na zisku. Táto forma štátom podporovaného pirátstva dosiahla svoj vrchol koncom 18. a počiatkom 19. storočia. Aj keď sa jednalo o celosvetový jav, korzárstvo bolo obľúbene obzvlášť v amerických vodách. Súperenie medzi európskymi veľmocami a vzostup hnutí za nezávislosť medzi národmi Nového sveta ponúkali mnohé možnosti pre korzárskych kapitánov.
Vojna o rakúske nástupníctvo v roku 1739 vystavila námorné spojenie Španielska s jeho kolóniami v Novom svete nebezpečenstvu útokov zo strany korzárov a Francúzsko zasa utrpelo veľké straty, pretože bol narušený obchod s jeho ostrovnými kolóniami v Antilách. Toto rozvrátenie námorného obchodu sa ukázalo byť výhodným pre britských koloniálnych vlastníkov lodí, pretože opätovné vypuknutie vojnového stavu medzi Francúzskom a Britániou v roku 1759 bolo podnetom k ešte väčšej vlne korzárstva. Koncom sedemročnej vojny v roku 1763 bolo korzárstvo považované za podstatný prvok námorného boja a prístavy na východnom pobreží Severnej Ameriky ako Halifax, Salem, či Newport sa stali prosperujúcimi korzárskymi základňami. Keď sa severoamerické kolónie v roku 1775 vzbúrili proti Británii, boli námorné sily považované oboma stranami za rozhodujúcu bojovú zložku. Británia koncom 18. storočia udržovala najväčšiu obchodnú flotilu na svete a úspešné zakončenie vojny v kolóniách vyžadovalo získanie kontroly nad trasami cez Atlantický oceán. Bolo možné očakávať paralyzujúcu britskú blokádu amerického pobrežia, takže mnohí majitelia lodí videli jedinú svoju šancu na ekonomické prežitie v tom, že sa uchýlia ku korzárstvu. Kolónie nemali šancu sa úspešne postaviť britským námorným silám a tak sa v boji s Britániou o námornú dominanciu museli spoliehať na európskych spojencov.
Celá Amerika dúfala, že dosť veľké straty britskej obchodnej flotily prinútia obchodníkov vyvíjať tlak, aby konflikt ukončila.
Piráti v Napoleónskej dobe
Francúzska revolučná vojna a aj vojna medzi Britániou a Francúzskom počas Napoleonských vojen umožňovali vhodné príležitosti pre korzárov, ale neschopnosť francúzskej flotily účinne sa postaviť britskej námornej prevahe znamenala, že okolo roku 1802 Francúzi ukoristili len veľmi málo plavidiel. Francúzska invázia do Španielska v roku 1808 urobila zo Španielov spojencov Británie, čím došlo k ďalšiemu obmedzeniu príležitostí pre korzárov. Jedinečná príležitosť pre lodiarov na oboch stranách Atlantiku prišla v roku 1812, kedy Británia a Spojené štáty americké znovu vstúpili do vojny.
Vývoj v 19. storočí
Koniec Napoleonských vojen, vojny z rokov 1812 – 1815 a latinskoamerickej vojny za nezávislosť v rokoch 1810 – 1825 znamenal nárast nezamestnanosti námorníkov a tým obrodu korzárstva. V tom čase vrcholila industriálna revolúcia, ktorá spôsobila nárast počtu obchodných lodí, ktoré brázdili moria Atlantického oceánu a prímorské vody Ameriky. Tieto lode sa plavili popri zátokách a ostrovoch okolo Kuby a Puerta Rica. Lode, ktoré piráti prepadávali už neprevážali Aztécke či Inkské zlato, striebro a hodváb, ale uhlie, bavlnený a železný tovar. Napríklad v roku 1822 piráti prepadli plachetnicu Washington, ktorú obrali o zemiaky, kuchynský riad, lodný kompas, oblečenie či lano.
Americká námorná doprava bola akciami pirátov ťažko postihnutá. Majitelia lodí vysielali na more špeciálne upravené korzárske plachetnice a behom druhého roku vojny dosiahlo korzárstvo svoj vrchol. Na mori operovalo viac než 500 amerických korzárskych plavidiel a Briti zaviedli systém konvojov, čím chránili svoje lode pri plavbe cez Atlantik a koncom roku 1814 zadržala mohutná pobrežná námorná blokáda Američanov v prístavoch. Kým bolo v roku 1815 vyhlásené prímerie, stratili britskí lodiari viac než 1000 obchodných plavidiel a americké hospodárstvo bolo v troskách.
Postupný zánik korzárstva i pirátstva
Protipirátske ťaženia
Mier priniesol opätovné vzkriesenie námorného obchodu, ale hrozba korzárov bola vystriedaná prízrakom pirátov. Korzárstvo bolo využívané ako nástroj novo vznikajúcimi latinskoamerickými štátmi, ktoré boli menej schopné regulovať jeho používanie. Mnoho korzárov z tejto oblasti sa dalo na pirátstvo a obdobie medzi rokmi 1810 a 1830 bolo poznamenané úsilím vyčistiť vody karibskej oblasti a urobiť ich bezpečné pre obchodovanie. Kráľovské vojnové loďstvo zintenzívnilo svoje hliadkovanie a centrom protipirátskych ťažení sa stala Jamajka, zatiaľ čo Barbados sa stal základňou pre operácie v Západoindickom súostroví a pre pobrežie Južnej Ameriky.
Ako jeden z príkladov možno spomenúť loď malej americkej flotily, ktorá pôsobila v Mexickom zálive od októbra 1821, Enterprise, ktorá zajala štyri pirátske lode kotviace pri kubánskom pobreží. Tie patrili do flotily Charlesa Gibbsa, amerického korzára, ktorý sa dal na pirátsku dráhu. Štyridsať pirátov bolo chytených , ostatným spolu s Gibbsom sa podarilo utiecť do džungle. Gibbsa chytili o desať rokov neskôr. Bol transportovaný na Rhode Island, odsúdený a v apríli 1831 obesený.
Táto akcia urobila na vládu Spojených štátov amerických veľký dojem a prezident Monroe prikázal zriadiť protipirátsku flotilu zo sídlom v Key Weste na južnom cípe Floridy. Táto jednotka námorníctva Spojených štátov bola známa ako flotila moskytov vďaka malým plavidlám s malým ponorom používaným protipirátskou eskadrou. Veliteľom tejto jednotky bol komodor David Porter, veterán z amerických útokov na berberských pirátov v roku 1801 a z vojny roku 1812. Mal rozkaz zastaviť pirátstvo a obchod s otrokmi a tým chrániť zákonné obchodovanie a občanov Spojených štátov amerických a v prípade potreby prevážať americké kovové peniaze. Rozkazy, ktoré dostali velitelia eskadier britského Kráľovského vojnového loďstva v Západoindickom súostroví a na Jamajke, boli obdobné a všetky tri vojenské jednotky mali pred sebou neľahkú úlohu.
Flotila moskytov začala križovať pobrežie Kuby a Mexického zálivu od leta 1822. Okamžite sa však Porter dostal do diplomatických problémov, lebo Kuba bola síce jedným z hlavných pirátskych útočísk, ale nachádzala sa pod správou španielskej koruny. Piráti sa ukázali ako nepolapiteľní a ich útoky často neboli nič viac než zločinom vhodnej príležitosti, kedy zdanlivo nevinné obchodné plavidlá a rybárske člny zaútočili na prechádzajúce lode a potom utiekli do kubánskych prístavov alebo do riedko osídlenej oblasti Florida Keys, aby ušli trestu. Pirátske útoky na lodnú dopravu vo floridských vodách a nebezpečenstvo indiánskych útokov na osady prinútili Portera použiť cenné zdroje na ochranu obyvateľov Floridy, no už v roku 1825 bola Florida Keys chránená vojakmi a Porter svoju pozornosť obrátil na Kubu.
Španielski vládni predstavitelia pociťovali nevôľu voči americkému alebo britskému vmiešavaniu sa a mnohí miestni úradníci boli ochotní tolerovať pirátstvo, pokiaľ by boli za to patrične odmenení. Porter sa dovolával k odsúdeniu pirátstva u španielskych riadiacich činiteľov a odstraňoval pirátske plavidlá z menších kubánskych prístavov a zátok, čím spôsobil sériu oficiálnych sťažností kubánskych správcov. Španielski majitelia lodí si nakoniec uvedomili prínos Porterovej činnosti a tlačili na kubánske autority, aby jeho aktivity podporili. V apríli 1823 Porter porazil povestného kubánskeho piráta známeho ako Diabolito. On sám aj so svojou bandou boli zahnaní do úzkych pri severnom pobreží Kuby, donútení opustiť svoje lode a utiecť do vnútrozemia. V krutej bitke bolo nakoniec zabitých sedemdesiat z jeho mužov.
Koniec pirátstva
Porterové protipirátske aktivity postupne privodili koniec pirátstva v Karibiku, aj keď známy pirát Benito de Soto ostával aktívny v Atlantiku až do roku 1828, kedy bol chytený v Gibraltári a jeho posádka bola pochytaná v Cadíze a Caracase. Všetci boli obvinení z pirátstva a odsúdení na trest smrti.
Kráľovské vojnové loďstvo zaznamenalo podobný úspech pri pobreží Južnej a Strednej Ameriky a v roku 1824 britské a americké vojnové námorníctvo obrátilo svoju pozornosť do Mexického zálivu, kde tucty pirátov našli útočisko v oblastiach dnešného Texasu a severného Mexika. V roku 1825 boli stovky pirátov zajatých, zabitých alebo donútených akceptovať lekciu, že pirátstvo sa už nevypláca. Pirátstvo v amerických a karibských vodách prakticky prestalo do konca tohto roka existovať, aj keď niektorí piráti pokračovali vo svojich aktivitách v Atlantiku a Karibiku až do 30. rokov 19. storočia, no tí boli počítaní už len po jednotlivcoch, nie po stovkách.
Posledný zaznamenaný pirátsky čin v severnom Atlantiku je datovaný 20. septembrom 1832, kedy sa americká plachetnica Mexican prevážajúca striebro plavila zo Salemu do Rio de Janiera a bola prepadnutá pirátskym škunerom Panda, ktorému velil kapitán Pedro Gilbert. Posádku uväznili v podpalubí Mexicana, rahnovie a plachty lode rozsekali a nakoniec loď podpálili. Napriek tomu po odchode pirátov sa posádke
podarilo zachrániť. Neskôr bol Pedro aj s posádkou chytený, súdený, odsúdený a obesený 11. marca 1835 v Bostone.
Vyčistenie pirátstva v Karibiku znamenalo koniec stáročí konfliktov v amerických vodách, kde morskí vlci, bukanieri, piráti a korzári prispievali k rozkladu námorného obchodu. Aj keď protipirátske ťaženie ukončilo aktivity pirátov v Atlantiku a karibskej oblasti, táto činnosť bola ďalej praktikovaná neeurópskymi národmi
na Ďalekom východe a stále prežíva aj v dnešnej dobe. Indonézske vody sú trvalo zamorené novodobými pirátmi, ktorí sú vybavení rýchlymi motorovými člnmi a strelnými zbraňami. Aj keď metódy sa zmenili, podstata násilností a okrádania na voľnom mori je rovnaká ako za čias Cézara.
